O kroji z Košickej Novej Vsi

ženský kroj

Ženský kroj na fotografii je zachovaný z roku 1904. Pozostáva z opľečka, ktoré malo vyšívané rukávy bielou, modrou a červenou nitkou. Husto riasené. Ženy v Košickej Novej Vsi sa vždy obliekali široko, teda nosili niekoľko spodných sukni (najčastejšie 5). Spodné sukne boli šité s fodrou v spodnej časti, ktorá mala po obvode 16 metrov. Na vrch sa obliekala sukňa "kabat", najčastejšie z brokátu "hadvabny kabat" alebo jemná vlnená sukňa s vyšívanými kvietkami "štofovy kabat", ktorý bol naskladaný na cca 4 cm sklady "faldy". V spodnej časti bola zdobená asi do výšky 20 cm rôznymi ozdobami (stužky, krajky, prámiky). Na sukňu sa obliekal "fartuch", vždy z čierneho glotu na šírku jednej póly - teda 65 cm, okolo celého obvodu olemovaný krajkou. Na opľečko sa viazala veľká šatka so strapcami v rozmere 150x150cm "veľká hustka s rojtami" ktorá sa uväzovala vzadu na drieku. Na ňu sa obliekal "lajbik", samostatný živôtik najčastejšie šitý zo zamatu "baršoňu", alebo hrubého brokátu "ornatu" husto zdobená kovovým strieborným šujtašom. Na lajbiku boli vždy vyšívané rastlinné vzory najčastejšie tulipány. Na hlave nosila vydatá žena čepiec "konťu", teda vytvarovanú trojcípu šatku uviazanú na kartónovej konštrukcii. Na vrch si vždy uväzovala hodvábu šatku "hadvabnu hustečku" alebo vlnenú šatku "štofku".

mužský kroj

Mužský kroj z obce Košická Nová Ves už začiatkom 20. storočia pripomínal skôr mužskú uniformu. Nohavice - rajtky "pričesi" sa nosili najčastejšie vo vojenskej zelenej, čiernej, modrej a hnedej farbe. Lajbik bol vždy čierny s klopou s otvorom na hodinky. To nosili len paráďoši. Najvzácnejšia je košeľa, ktorá sa zachovala iba jediná. Vyšívana križikovým stehom priamo do doma tkaného pamokového plátna. Veľa súčasti mužského odevu predali ľudia do Maďarska, ale od najstarších babiek máme potvrdené, že muži mali košele vyšívané s "ftačkami" teda vtáčikmi a na vyšívanie sa používala zelená, modrá a fialová farba." 

Informácie o kroji: Tomáš Ondruš

Foto: Peter Hric

Historická foto: poskytol zo súkromného archívu Tomáš Ondrduš